„Dlho si neviem nájsť prácu. Keď reagujem na nejakú ponuku, ani mi neodpíšu. Nestojím za nič. Už by som zobral/a hocičo, len nech mám prácu.“ Sú zväčša prvé slová, s ktorými začínam konzultácie s klientmi, ktorých zaskočí strata zamestnania. Jedná sa o ľudí s náhlou stratou zamestnania, či prekvalifikovaných, alebo aj pri snahe návratu po rodičovskej dovolenke. Tieto slová sú temer identické pri každej novej spolupráci s klientom, ktorý potrebuje odo mňa pomoc pri strate zamestnania.
Nepoznám klientov osobne, preto sme v obojstrannej výhode. Nemajú ostych hovoriť aj o tých najzávažnejších ťažkostiach pri strate zamestnania, s ktorými majú obavy sa zveriť aj svojim najbližším. Uvediem niektoré z nich.
Chýbajú mi ľudia.
Ľudia sú zvyknutí žiť v spoločenstvách. Radi niekam patríme. Máme radi, keď máme dôvod ráno vstať a ísť do práce. Prísť do práce a sadnúť si za svoj stôl a robiť svoju prácu. Čokoľvek nám naruší tento stereotyp, ocitáme sa v zóne nespokojnosti. Mali sme tú možnosť si to takmer všetci pred pár mesiacmi vyskúšať, z dôvodu Corona izolácie. A tak, ako sme sa cítili v izolácii, sa cítia ľudia, ktorí vlastným alebo cudzím pričinením prídu o svoju prácu. Najviac trpia v oblasti sociálnej – teda chýbajú im ľudia, s ktorými by denne prichádzali do kontaktu.
Stratil/a som samostatnosť.
So stratou zamestnania prichádza aj strata príjmu. V čase pracovného stereotypu väčšina ľudí nemyslí na finančnú rezervu pre prípad straty zamestnania. Veľmi často počúvam od klientov, že ich strata zamestnania zaskočila. Mať vytvorenú rezervu na minimálne 6 mesiacov by mal myslieť každý z nás. O akú výšku by malo ísť, aby sme neboli závislí na niekom ďalšom? Každý z nás pozná svoje záväzky, ktoré musí mesačne platiť a zároveň pozná svoju spotrebu, preto si to prenásobte krát aspoň 6 mesiacov, a taká by mala byť rezerva pre prípad straty zamestnania.
Prichádzam o pracovné návyky.
Poznáte ten pocit, keď vonku prší alebo je horúco a nám sa nechce ísť do práce a najradšej by sme zostali doma? Áno, každý z nás to zažil. Keď prídeme o prácu, zrazu nám to nepripadá až tak vzácne, zostať doma. Väčšinou si to klienti užívajú prvý mesiac, ale zrazu sa „stav nič nerobenia“ stáva záťažou. Prestanú sa venovať svojej profesii, strácajú komunikačné zručnosti, ochudobňuje sa slovná zásoba a každý deň, strávený doma bez práce už nie je taký pohodový, ako si to predstavovali.
Moje sebavedomie je na bode mrazu.
So stratou príjmu, stratou kontaktov s ľuďmi a stratou motivácie, klesá sebavedomie závratnou rýchlosťou. Človek bez práce je doma, nemá motiváciu okrem základnej hygieny zväčša k žiadnym zásadným úpravám svojho zovňajška. Prichádza pocit hanby a menejcennosti pred svojim okolím rodiny a známymi. Tento pocit je podporený pocitom menejcennosti a nepotrebnosti. Nasledujú rôzne fázy prejedania sa, enormného športovania, skrátka akákoľvek prokrastinácia a odsúvanie riešenia svojej situácie.
Ako sa nezacykliť pri strate zamestnania?
Strata zamestnania nemusí hneď znamenať katastrofu. Aj keď podľa vyššie popísaného stavu človeka bez práce sa to môže ako katastrofa javiť. „Pokiaľ už k strate zamestnania dôjde, stalo sa tak z nejakého dôvodu, aby ste sa zastavili.“ Je moja najčastejšia prvá reakcia.
Spoločne s klientom spočítame škody a vyhodnotíme dôvody, prečo sa tak stalo. Toto sa nám podarí hneď na prvom stretnutí, na ktorom si s chladnou hlavou pripravíme stratégiu – ako ďalej. Súhlasím, niekedy to nemusí byť jednoduché. Keď je v tom človek sám, nie je to jednoduché. Vyrovnať sa s krivdou a všetkou tou bolesťou, ktorú strata zamestnania priniesla. Aby ste sa vyhli zacykleniu a už ste vyskúšali, čo bolo vo vašich silách a aj tak to nejde, napíšte mi a dohodnite si so mnou stretnutie. Z každej situácie existuje východisko. Možno budete prekvapení, že vďaka jednoduchým krokom budete opäť vo svojom pracovnom stereotype a možno ešte na lepšom mieste.
Jednoducho sa mi ozvite TU cez kontaktný formulár.
